Podľa najnovšej správy Credit Suisse sa svetové bohatstvo od roku 2000 zdvojnásobilo a dosiahlo nový vrchol - 241 biliónov dolárov (po anglicky trillion). Priemerný dospelý obyvateľ planéty tak vlastní 51 600 dolárov. Stačí mu však iba 4000 dolárov, aby patril do bohatšej polovice ľudstva. Na horných desať percent už potrebuje 75 tisíc. A aby sa dostal do klubu najbohatšieho percenta musí vlastniť aktíva aspoň za 753 tisíc dolárov. Podľa tejto správy vlastní jedno percento najbohatších ľudí 46% celkového globálneho bohatstva. Vidíme, že tento údaj odporuje tvrdeniu Oxfamu, čo môže byť spôsobené iným výpočtom. Zároveň však pozorujeme zaujímavý fakt - aj v tejto úzkej skupine boháčov panuje extrémna nerovnosť. A nie je nič horšie, ako dostať sa do Davosu alebo White House Correspondents' Dinner a zistiť, že aj tam sú niektoré podujatia iba na VIP pozvánky.
Ani závisť ani meranie šťastia
V tomto kontexte je vhodné spomenúť takzvaný Easterlinov paradox - kľúčový koncept „ekonomiky šťastia". Richard Easterlin v roku 1974 vo svojej štúdii tvrdil, že napriek zvyšujúcemu sa HDP na hlavu v USA nerastie pocit šťastia. Odvtedy sa viacerí ekonómovia o závery jeho výskumu sporili, a on ich v roku 2010 znovu potvrdil. Je dôležité merať „hrubé národné šťastie" namiesto HDP, ako to robí napríklad Bhután? Aj táto malá krajina minulý rok upustila od propagácie svojej metódy vo svete a zvažuje sústrediť sa na iné ukazovatele. Pocit šťastia je často subjektívny a kultúrne podmienený. Porovnávať krajiny podľa HDP je oveľa jednoduchšie, ale tým sa stierajú rozdiely vo vnútri krajín. Napríklad Slovensko v roku 2011 malo vyšší Index ľudského rozvoja ako USA po jeho upravení o príjmovú nerovnosť (IHDI). Vidíme, že nerovnosť je veľmi dôležitým faktorom, ktorý upravuje ekonomické dáta z ideálneho stavu do viac pesimistickejšej reality. Je niečo iné byť tesne za USA v kvalite vzdelávania a niečo iné predbehnúť ho v „ľudskom rozvoji". A to vďaka tomu, že Slovensko patrí do desiatky krajín s najvyššou príjmovou rovnosťou.
Daňové raje a dôstojný život
Oxfam poukazuje na príjmovú nerovnosť v rámci ich kampane proti daňovým rajom. Tie pomáhajú daňovej optimalizácii a spôsobujú, že mnohé nadnárodné firmy dosahujú na Západe efektívnu daňovú povinnosť často vo výške 0-3% zo zisku. Ale malí podnikatelia musia znášať niekedy až desaťnásobné zaťaženie. Tento problém sa asi ťažko vyrieši globálnym dohovorom. Dôležité je apelovať na poctivosť a dobré meno firiem, vyzdvihovať tie, ktoré agresívne neoptimalizujú svoje daňové základy a karhať najväčších hriešnikov. Teda nie štáty, ale firmy. Lebo to by sme museli obrátiť kritiku do vlastných radov - viď Delaware, Amsterdam, Dublin a mnohé ďalšie miesta.
Rok 2015 bude Európskym rokom rozvoja. Dnes sa totiž rozhoduje o budúcej podobe tzv. „Sustainable Development Goals", ktoré by mali nahradiť Miléniové rozvojové ciele. Ich pomocou chce svetové spoločenstvo dosiahnuť „dôstojný život pre všetkých", a téma príjmovej a majetkovej nerovnosti bude rezonovať čoraz viac. Československo zohralo kľúčovú úlohu v snahách o reformu socializmu, ktoré ale zmaril vpád vojsk Varšavskej zmluvy. Kapitalizmus dnes je iný ako pred tridsiatimi rokmi. Otázkou za milión ostáva nielen či, ale aj ako ho reformovať. Nerovnosť nie je len morálnym problémom, škodí aj národnej a globálnej ekonomike. Lebo nízka kúpna sila nedokáže zvýšiť zamestnanosť na hodnoty pred krízou a ekonomická stagnácia prináša riziko, že súčasná mladá generácia na Západe sa bude mať horšie ako ich rodičia.
Krajiny V4 dnes okrem dlhodobej nezamestnanosti bojujú aj s nadmernými odpočtami DPH, podobne ako napríklad Veľká Británia pred desiatimi rokmi. Susedné Česko sa pohráva s myšlienkou stať sa daňovým rajom. Možno by ale Stredná Európa mala mať vyššie ambície a priniesť do diskusie o globálnych problémoch nové idey a konkrétnejšie riešenia. Na Slovensku má slovo sociálny podnik užší význam ako anglické social enterprise. Firmy, ktoré sú transparentné a vedia preukázať pozitívny sociálny a environmentálny dosah ich kľúčových podnikateľských činností by mali byť zvýhodnené. Ak by sa krajiny V4 chceli stať daňovým rajmi, tak by sa mali zamerať presne na tento typ firiem a určiť vysoké a jednotné štandardy pre sociálne podniky s ukazovateľmi, ktoré sa dajú zmerať.
Jakub Šimek
Programový manažér pre Keňu (ICT4E) a Bielorusko (CSR)
