Pavel Hrica: Kde je skutočný problém a ako z mizérie von

Autor: Nadácia Pontis | 21.3.2016 o 2:05 | Karma článku: 5,76 | Prečítané:  1307x

Podľa internetových diskusií je dnes najväčším problémom Slovenska to, že pravicové strany práve vytvárajú vládu s doterajšou vládnou ľavicou, ktorú predtým tvrdo kritizovali. Zbehlejší pozorovateľ by sa len pousmial.

To sa predsa niekedy stáva i v slušnejších krajinách a s dá sa s tým pokojne žiť bez väčšej ujmy na zdraví. Niektorí analytici nás zasa presviedčajú, že naším zásadným problémom je, že Most-Híd a Sieť si vybojovali len tri ministerské kreslá. Nuž áno, problém to je, no asi problém členov týchto politických strán, prečo by to malo zaujímať nás? Máme ich snáď ľutovať, že si nevyjednali viac?

Skôr by nás mohlo trápiť avizované zloženie budúceho kabinetu. Zdá sa, že sa znovu nedočkáme ničoho zaujímavejšieho, nikoho reformnejšieho, žiadnej vízie, ktorá by posunula systém ďalej nad rámec bežnej úradníckej údržby a tichého rozkrádania, na aké sme si zvykli. Ak by sa nebodaj potvrdila nominácia Martina Filka na ministra zdravotníctva, bola by to jediná prekvapivá výnimka v šedivej nude, ktorá nás čaká. Poslední skalní optimisti možno ešte oprú nádeje do svojej hrdinky protiharabinovského odboja Lucie Žitňanskej, že snáď tá pomôže znížiť mieru korupcie a vplyvu oligarchov pri nastoľovaní spravodlivosti. No asi ich rýchlo schladí pohľad na to, kde zostanú kľúče od miešačky a kto bude cez koho znovu ovládať ministerstvo vnútra, vplývať na policajtov i prokuratúru.

Ani nudná vláda bábok však stále nie je našou najväčšou ťažkosťou. Aj tá je len dôsledkom hlbších príčin. Každá vláda je len odrazom národa, ktorý ju vytvára. Internetoví diskutéri radi naložia Ficovi či Procházkovi. Dokážeme sa rozohniť nad tým, ako nás klamú či okrádajú. Skutočným problémom tejto krajiny však nie je ani Fico ani Procházka. Hneváme sa na demokraciu a na to, čo vygeneruje, podobne ako sa rozprávková kráľovná hnevala na zrkadlo, ktoré povedalo, že nie je najkrajšia na svete.

Dokedy sa chceme hnevať na zrkadlo? Nemali by sme už konečne začať radšej robiť niečo so sebou? Očakávame, že slušnú demokraciu tu vybudujú politici a po voľbách nariekame na sociálnych sieťach, keď to zase nevychádza. Je to ako v tom slávnom Černomyrdinovom extraxte politickej múdrosti: „Chceli sme to urobiť čo najlepšie, ale dopadlo to ako vždy.“ Namiesto toho, aby sme dobrú krajinu začali budovať sami, stále podliehame paternalistickým očakávaniam, že zmenu za nás spravia politici. Kašlime už na politikov. Neverme im, nespoliehajme sa na nich. Áno, držia v rukách kus moci, tak ich kontrolujme a tlačme na nich. Nerezignujme na verejný život. Ale nečakajme od politikov viac, ako je reálne. Oni nemajú celú moc. Vezmime svoj život do vlastných rúk. Vieme ovplyvniť viac, ako si myslíme. Dokonca oveľa viac.

Sťažujeme sa, že žiaden minister školstva nevie zmeniť systém tak, aby školy pripravovali naše deti pre 21. storočie. Je to správna a zásadná požiadavka. Len keď zostaneme iba pri nej, sú to znovu len prosby poddaných na všemocného gubernátora. My, rodičia, môžeme zásadne prispieť. Podľa najnovšieho výskumu viac než polovica rodičov na Slovensku nečíta svojim deťom knihy a nepodporuje ich čítanie. Veľa čítať je pritom podľa vedcov kľúčový predpoklad pre akýkoľvek ďalší intelektuálny i hodnotový rast, rozvoj empatie a všeobecný prehľad. Tak zoberme večer knihu a čítajme deťom rozprávky a keď sú starší, veďme ich k čítaniu a rozširovaniu si obzorov. Napríklad aby sa neskôr dočítali, čo znamenajú cudzie slová „arizácia“, „holokaust“ či „gulag“.

Oprávnene sa hneváme na rozprávkovo zarábajúcich masérov Kostkov, tety Anky či Paškove CT-čka. Nie je to však len zväčšený obraz korupcie, ktorú Slováci akceptujú a dennodenne sami robia v zdravotníctve a na úradoch? Prestaňme to tolerovať u seba a vo svojom okolí a pre politikov začne byť ťažšie to robiť vo veľkom a „na hulváta“. A podporujme organizácie, ktoré sa kontrole a zmenšovaniu korupcie venujú: INEKO, VIA IURIS, Alianciu Fair Play, SGI, Transparency International či iniciatívu Štrngám za zmenu. Oligarchovia a politici ich nemajú radi. Sú pre nich ako otravný hmyz. Nepríjemne bzučia a pichajú. Keď sú tieto organizácie slabé, mocní ich ľahko plesnú. Keď ich však bude tento spoločensky užitočný hmyz otravovať neustále a zo všetkých strán, bráni sa im oveľa ťažšie. Ktokoľvek z nás môže spraviť pravidelný mesačný príkaz s darom pár eur pre ktorýkoľvek z týchto watchdogov a posilniť tak našu spoločnú imunitu.

Alebo podporme ktorúkoľvek inú iniciatívu, ktorá mení Slovensko na dobrú krajinu. Ešte lepšie je však, ak sa angažujeme i sami.

Podľa teórie rozbitého okna, ak človek žije v štvrti s posprejovanými stenami a rozbitými oknami, hovorí si, že každému je tu aj tak všetko jedno, tak prečo si nezobrať aj pre seba. Starosta New Yorku Rudolph Giuliani pomohol v 90. rokoch úspešne znižovať kriminalitu tým, že nechal upratať a vyčistiť štvrte, kde zločinnosť bujnela. Keďže malá kopa už nepýtala viac, zrazu i väčšej kriminality začalo ubúdať. Vyčistime si svet okolo seba, obrazne i doslova. Zelená hliadka to zobrala od základu a namiesto sťažovania sa na štát či starostov spravila iniciatívne kus roboty. Čakali by sme asi ešte pár desaťročí, kým by samospráva spravila to, čo Matúš Čupka a spol. Nasledovaniahodné.

Podobných sociálnych inovátorov, ktorí menia veci k lepšiemu, sú okolo nás stovky až tisícky. Ale stále ich nie je kritické množstvo. Podobne ako oni, vezmime iniciatívu do vlastných rúk. Netreba hneď meniť planétu, stačí začať i s málom: postarať sa o trávnik pred panelákom, dať do poriadku verejný priestor okolo nás, pomôcť susedovi, pozvať osamelého človeka na obed, ponúknuť dobrovoľnícku pomoc miestnemu centru pre deti, seniorov či ľudí bez domova, zorganizovať malé kultúrne podujatie, spraviť zaujímavú aktivitu pre žiakov blízkej školy, vymyslieť originálnu miestnu atrakciu a pod. Ak nevieme čo alebo sa ostýchame sami s niečím prísť, stačí sa zapojiť do rôznych ponúk, ako sú Naše Mesto či Dni dobrovoľníctva.

Cez tieto aktivity sa buduje spoločenstvo - komunita. Čím viac ľudí prispeje, tým lepšie. Nedávno som prechádzal cez maličkú juhočeskú obec Bežerovice. V dedine so sto obyvateľmi, kde líšky dávajú dobrú noc, nadchol miestny aktivista susedov pre recesistický projekt. Na trávniku v strede obce si spolu postavili tzv. Bežerovický kosmodrom: 10 metrovú maketu rakety pripravenej na štart i s pamätnou tabuľou „Bežerovice – brána do vesmíru“. Keď sme si túto turistickú atrakciu prezerali, miestni chlapi, orezávajúci opodiaľ konáre stromov, žiarili hrdosťou. Toto je demokratická komunita, aké potrebujeme vytvárať.

Občas tu akoby zázrakom vyrastú nejakí Kiskovia. Ale nestrácajme zbytočne čas čakaním na lepších politikov. Skutočný problém Slovenska je, že potrebuje o trošku viac záujmu, iniciatívy, originality a veľkodušnosti. Ak nezmeníme podhubie, nerobme si ilúzie, že táto krajina bude generovať schopných a dôveryhodných lídrov, ktorí by sa dali voliť a nesklamali by po prvom týždni.

Autor je programový riaditeľ Nadácie Pontis.

 

Ďalšie články autora:

Ako rozriediť fašistický koktail alebo prečo Antifa nie je riešenie

Na Slovensku máme muža, ktorý vracia bezdomovcom zrak

Stačí vo firme teplá obývačka?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?